Pozerám na vianočne vysvietený ihličnatý stromisko pri Pražskom orloji na začiatku adventu, obzerám sa okolo seba a všade čítam „Trdelník“, tak si dávam paprikovú klobásu v rohlíku, lebo na zemiakový špíz stojí dlhšia rada a palacinky mi nechutia. Nostalgicky na pocitovej úrovni a bez logického vysvetlenia sa lúčim s jedným obdobím v živote, aby mohlo nastúpiť iné. Ktovie aké. Ochutnávam radšej bezmyšlienkovite bonboniéru dní, aby som si kapelu naživo vypočula o dva mesiace na Valentína v Nitre.
Smrť ma sladkú chuť v ústach
Štedrovečernú siestu po bohatej večeri a radosť z darčekov pod vianočným stromčekom preruší zvuk z kúpeľne. Sklo na sprchovom kúte sa rozletí na tisíc hviezdičiek, na množstvo ligotavých kúskov. Plné 5-litrové červené vedro. Úľak mamy, ťaživé ticho a myseľ plnú domnienok vystrieda program v televízii a film Ránhojič sa stáva balzamom na moju dušu.
„Čo za nevysvetliteľná sila ich o 19:02 rozbila?“ Spýtam sa neskôr učiteľky jógy. „Spoločná karma sa rozbila“ podľa nej. Moje strašidelné scenáre som zatlačila do úzadia a hlavou i telom mi beží – Smrť ma sladkú chuť v ústach – v najtemnejšej časti roka bez teplých slnečných lúčov. Zatiaľ neviditeľné postavy karmy strácajú silu podprahovej vnímateľnosti a miznú. Jedným rozbitím steny sprchového kútu na márne kúsky presne do 5 litrového vedra.
Šialené mača
Pred Vianocami sa mačiatka roztrúsia po rôznych domácnostiach. Aj ja mám doma šialené mača. Keďže každý mesiac života mačky zodpovedá roku života človeka, počas najtuhšej mrazivej zimy si užívam mačaciu materskú dovolenku a smutne pozerám na škrabance na bielej koženke nových barových stoličiek v kuchyni. Zbavujem sa lipnutia na materiálnych veciach. V novom roku drobca pomaly socializujem. Jeden mesiac života mačaťa predstavuje jeden ľudský rok, takže už chodí do škôlky, absolvuje povinné očkovania, postupne vníma odmenu aj trest, učí sa a vzdoruje.
Môj strach a úzkosť spojené so stratou mačky Murky strieda radosť z opätovného spoznávania mačacích inštinktov. Cez mačiatko zmiznutej mačky Lily nachádzam vnímanie prítomnosti nehmotných bytostí. Chce to len čas a prednastaviť priority inak. Rok a pol trvá kým sa z mačaťa stane dospelá mačka. Rok a pol potrvá, kým obnovím integráciu minulosti v prítomnosť v inej paralelnej realite budúcnosti. Zlepím čriepky krištálovej vázy v iný tvar na vlnách kvantového poľa.
Návrat k plánu A
Na Silvestra držím kapustnicovú diétu – na raňajky, na obed aj na večeru. Celé tri dni. Po novoročnom výklade tarotu (vraj – Vonkajšie zdroje sú vyčerpané, vráť sa k pôvodnému plánu! – čo je však ten pôvodný plán?) siaham po recenzii na Knihu odpustenia. Akt odpúšťania sa podľa jej autorov odohráva v štyroch krokoch – vyrozprávanie príbehu, pomenovanie bolesti, odpustenie a obnovenie alebo ukončenie vzťahu. Skoro ako v terapeutickom procese. Súbežne mi v hlave bežia slová writing-koučky – „píšeš pre obyčajných ľudí, nie pre terapeutov“. Asociujem vetu od nej so štátnicami, keď sa ma predsedníčka komisie spýtala: „Myslíte, že by sociálna pracovníčka reagovala inak, keby ste sa jej spýtali ľudskejšie a slovné spojenia psychohygiéna a sociálna opora nahradili menej odbornými výrazmi?“ Likvidujem fixné gestalty odložených úloh v rámci prokrastinácie v mailboxe, v mojej mape sveta. Dokončujem úlohy nielen z roku bláznivej a škodoradostnej Opice, aby som vstala ako bájny Fénix z popola.
Filmy, ktoré lemujú moje vnútorné mapy
V každom prípade do nového roku vstupujem s príbehmi charakterových a osudových žien stvárených jednou herečkou. Sledujem filmy v hlavnej úlohe s Keirou: Pýcha a predsudok, 2005 je milou romantikou. Pokánie, 2007 je smutno-hlboký poznaním ako nízkofrekvenčným vyžarovaním nešťastia možno predčasne skončiť šťastný život. Vojvodkyňa, 2008 mi drsnosťou pripomína, ako možno zlomiť ženu a tiež pravidlá jedného svetoznámeho a možno aj svetového kouča: “Človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretáva najčastejšie.” Alebo inak – keď chcete vedieť ako si ľudia vymieňajú karmy a stretnutím s týmto zámerom nevedome uzatvárajú kontrakty, pozrite sa.
V Love song, 2013 pozorujem zvláštne súčasné trendy v komunikácii, Zvieracia kazajka, 2005 je slabší odvar Osudového dotyku, Domino, 2005 – prejav a liečba hnevu v pomáhajúcej profesii a Princezná zlodejov nadväzuje na vianočnú sériu rozprávok s inými krásnymi predstaviteľkami v hlavnej úlohe – Červená Karkulka, 2011; Kráska a zviera, 2014, či Snehulienka a lovec, 2012.
A pri láske zostaneme. Sex v Paríži so šarmantnou ľahkosťou Francúzom vlastnou odhaľuje 11 príbehov nezávislých žien. Orlando ma v snovom naladení historickej atmosféry pohltí symbolizmom. Ospalá díra prekvapí inou zápletkou ako poznám z poviedky a očarí, pochopiteľne, hlavným predstaviteľom Johnny Deppom a mágiou. Edith Piaf prináša odlišný pocit od prečítanej knihy kedysi dávno a motív jej piesne vo filme Počiatok v sérii filmov s Leonardom DiCapriom najlepším a pre mňa najreálnejším (ostatné Vlk z Wall Street, Prekliaty ostrov – ktorá verzia príbehu je reálna?) tvorí bodku za psychopaticko-psychotickou sériou – Zmizelá (Gone girl), 2014 a Steve Jobs 2015.
Film o láske spriaznených duší rozpráva aj o tom, ako funguje transgeneračný prenos alebo ako ovplyvňujú tajomstvá rodičov rozhodnutia ich detí a aký to má celkový dopad na kvalitu života. A toto je krásny opis prebiehajúceho procesu od intelektu k láske. Keď uprednostňujete niečo ľahšie, toto je istota: Ide len o sex. Človek by neveril, čo koho a ako vzrušuje, kým si nepozrie film Malá smrť, 2014 s ftipným záverom, aký len život vie pripraviť a scenárista znalý princípov karmy, napísať. A takto sa liečila kedysi hystéria. Snažím sa analyzovať a na dôvažok sa bavím sa pri sledovaní filmu Analyzuj (Preber si to), 1999 ako analyzovať mafiána. Alebo terapeuta?
Ídea prežitia postapokalypsy
– „Ja nechcem woodo ani harakiri.“ Oznamuje mi dcéra na môj návrh po masáži v kúpeľoch v strede januára. Návštevu učiteľa reiki absolvujem teda sama. U jasnočujnej pani počúvam príznaky ochorenia učiteľky jógy (nie moje!) a aj odporúčanie k liečbe. Pozerám do mobilu. Čas odovzdania jasnočujnej informácie zodpovedá času prijatia správy na WhatsAppe. Odkaz učiteľke jógy odovzdávam a cítim sa pred ezoterickými profesionálmi s mimozmyslovými schopnosťami ako neviditeľná.
Spriaznená duša aj po veľmi dlhom čase od posledného mailového kontaktu (5 rokov? Viac?) konštatuje: “Medzi nami je to stále rovnaké” a posúva mi link na seriál Letopisy rodu Shannaru. Pravdou je, že aj keď ma séria častí previbrováva sledovaním na vibračne nižšie frekvencie, nemôžem od neho odtrhnúť oči. Ocitám sa späť v mixe Herkulesa, Xeny, obrázkov od Borisa Valeja, Pána Prsteňov, Hviezdnych vojen, Babylonu 5 a ešte niečoho, na čo si nespomínam.
Uvedomím si, že k slovu sa dostáva nastupujúca postapokalyptická generácia. Generácia narodená v 90-tych rokoch minulého storočia aj tisícročia podľa gregoriánskeho kalendára. Nastupuje po generácii narodených v 80-tych rokoch, čoby inkarnácií z čias prohibície. Generácii, ktorá stihla komercionalizáciou spotrebovať a devalvovať všetky hodnoty. Svoje tvorivé sily však aktuálne investuje už do plodenia ďalšej generácie a ich kreatívny potenciál je už v rukách otrockého bankového systému.
Terajšia nastupujúca postapokalyptická generácia vyrastajúca na postmodernizme už aj v science-fiction s mixom fantazijno-mysteriózneho sveta prináša novú ideu. Ideu prežitia. Prežitia v mene príbehu. S dosť náročnou úlohou presadiť jeden príbeh v čase individualizmu zameraného na výkon v mene materiálneho obohacovania.
***
Končí zimná doba pozerania príbehov a pomalými krokmi sa blíži svetlá časť roka príbehov žitia. Keď sa na svet okolo pozriem ako na konštrukt mojej mysle, tak som s priebehom spokojná. Píšem si do autorského denníka “Februárový spln – Mám úzkosť z toho, že cítim úzkosť.” Výrok organizátorky podujatia: „Nemusíte si siahnuť až na dno, aby ste ukázali, akým ste človekom.“ ma presvedčí a vyberám si svoj psychoterapeutický výcvik. Ďalší. Toľko plán osobnostného rozvoja na najbližší rok.
A ešte výrok z knihy Učebnica života: „Sme tými, čo si o sebe myslíme a stávame sa tým, čomu veríme.“
