– No čo, ako mama? – spýtala sa sestrička do prázdnej čakárne. – Mrchavá je, že? Ja viem, ja ju poznám.
Dala jej poučenie ako s ňou jednať, zdravotnú kartu a zopár ďalších písomných odporúčaní na odborné vyšetrenia. Obvodná lekárka v jednej zo strediskových obcí v ambulancii trávila čas dve hodiny týždenne. Zastupoval ju lekár starší vekom od nebohého otca.
„Čo bol ten zlom, že si sa pustil života?“ v duchu sa spýtala svojho otca. Jej mama si sprítomňovala otca fyzickou bolesťou v rovnakých častiach tela a bezmocnosťou. Ona si filozoficky kládla otázku smerujúcu k otcovi a reálne robila kroky, aby vrátila praktickou starostlivosťou k životu mamu.
***
Prvý raz bez zmyslu a libida
– Prvý raz? – oslovil ju vysoký tekavý mladík v inej čakárni. – Nič to nie je. Zvyknete si. Na západe má každý svojho psychiatra. – poučil, keď zajednávala termín stretnutia pre mamu.
O hľadaní zmyslu života hovoril Viktor Frankl. V koncentračnom tábore tých strát zažil veľa. O otrasení viery v Boha židovská kultúra vie svoje, preto majú v prípade straty člena rodiny osvedčenú celú šnúru modlitieb. Ako uvádza v knihe Za závojom smrti Ašarat.
Z hľadiska rodinných konštelácií hovoríme o destabilizácii rodinného systému, z hľadiska psychotroniky o destabilizácii energo-informačného systému a z hľadiska psychodynamických smerov vieme prečo. Odišiel človek, s ktorým jeho blízki žili prenosovo-protiprenosové dynamiky. Rečou transakčnej analýzy – odišiel člen partie na psychologické hry.
Mohla takto pokračovať v náhľade na stratu blízkeho človeka v rodine cez ďalšie psychoterapeutické smery. Lenže načo. Uvažovanie zostávalo bez efektu uvoľnenia. Necítila nič. Ani libido.
***
Vitaj medzi nami!
– Ako sa cítiš? Tú otázku som neznášal, keď mi zomrela mama. Ako sa mám asi cítiť? – hovoril psychiater o týždeň v ordinácii, než predpísal mame antidepresíva.
„No keď sa ťa niekto spýta ako sa máš, tak čo odpovieš? – spýtal sa kamarát supervízor a hneď si aj odpovedal. – No, na piču sa mám!“ pousmiala sa do rúška nedávnej spomienke.
Naposledy zopnuté hrejivé teplo v srdci cítila, keď pozerala na telo otca v truhle za sklom v Dome smútku. Teraz z hrude trčal pomaly vysychajúci peň. Jeho korene pomaly drevnateli. Vedela si vizualizovať, že zo pňa vyrastá nový košatý strom, ako dub alebo skôr lipa, ale teraz ho „nevidela“. Chýbal jej v srdci ten pocit „život ide ďalej“.
– Vitaj medzi nami, čo stratili otca! – podporil ju ešte kamarát.
Desať rokov a na konci je smrť
– Mama je silná. – povedal jej na odchode psychiater.
– Viem, vydrží veľa. – odvetila.
– Tak som to nemyslel. Fyzicky silná. – dodal.
Hej, desať rokov zdvíhať denno-denne stokilového otca. Neskôr s pomocou kompenzačných pomôcok a zariadení, ale aj to dá zabrať. Denno-denne ho prebaľovať, chystať mu pravidelne jesť a pravidelne kúpať. Vymieňať mu plienky niekedy aj niekoľkokrát za deň. Hlavne v období rakoviny hrubého čreva. „Kto to nezažil, nevie si predstaviť.“ Vyjadrila jej raz pochopenie zdravotná sestra venujúca sa tradičnej čínskej medicíne.
Spomenula si tiež na situáciu, kedy mama o polnoci budila suseda, lebo otec spadol z postele a nevládala ho zdvihnúť späť na posteľ. Vtedy ešte nemal špeciálne lôžko s antidekubitným matracom, ani zdvíhacie zariadenie. Mama mu uvoľnila spálňu a dodnes spáva na gauči v obývačke. Keď po nociach chodila počúvať, či otec dýcha a je v poriadku, šila, štrikovala a hačkovala.
Teraz nevládze nič. Desať rokov byť tu pre svojho druha v dobrom aj zlom, starať sa, opatrovať ho a na konci snaženia je smrť.
***
Osudy obetavých žien
– Dvadsať rokov pracujem ako opatrovateľka v Rakúsku, ale to je nič proti tomu, keď som doopatrovala vlastnú mamu. – vybehli slzy do očí jednej stálej klientke aj po dlhšej dobe.
Mama sa kedysi čudovala, že jej bývalej kolegyni sa smrťou bezvládneho manžela po 13-tich rokoch opatrovania neuľavilo. Nastúpila depresia. Ona vtedy na zmenu reagovala tak, že rozdala majetok a dala sa s rovesníkmi zatvoriť v domove sociálnych služieb. Medzi ľuďmi a v novom prostredí bez spomienok a ďalšej zodpovednosti. Osudy po náročných životných situáciách bývajú rôzne.
Každý sa so smrťou vysporiadava inak, po svojom. Niekto plače, iný sa modlí, ďalší neustále pracuje, niekto upratuje a iný sa stiahne do seba a píše. „Teraz všetci v rodine potrebujeme, aby sa hodne dlho nič prevratné a zásadné nestalo. Len obyčajný a všedný stereotyp.“ poznačila si do denníka. Ako sa cítila, neriešila. Najskôr bolo treba pomôcť mame. Jej mama, keď trpí, vie o tom celý známy svet. Zvlášť, keď jej chýba meditácia pri ručných prácach. Zostávalo len dúfať v pomalé uzdravenie.
***
Štyridsať dní od smrti otca za nami
Sedela u kaderníčky po niekoľkých mesiacoch a rozprávali sa o stratách v rodine.
V prvej fáze odchádzajú tí z hustou krvou, keď im krvná zrazenina upchá prívod do životnej dôležitého orgánu. V druhej fáze je dôležité prekonať zápal pľúc a zvládnuť rapídny úbytok hmotnosti. V tretej etape bolia kĺby a iné oslabené časti tela. Dalo by sa povedať, že trpia tí, ktorým bolo veľmi dobre a teraz potrebujú zmeniť životný štýl na striedmejší, ale nemožno takto zovšeobecňovať.
Niekde vymierajú celé rodiny, inde o existencii smrteľnej chrípky ani netušia. Je to záhada. Prečo si choroba vyberá realizačne zdravých ľudí? Hm. Pretože necítia jemné energie smrti, a tým pádom ju nedokážu postrehnúť. V omámení jej kráčajú v ústrety. Smrť síce kosí, ale má nežnú éterickú substanciu. A vyberá si tých, čo majú „zlú“ krv. Zanesený prívod životodarnej sily.
– Zbytočná smrť. – komentovala stratu babky svojho manžela kaderníčka.
– Ešte si mohli požiť. – skonštatovali sme obe na margo zosnulých, ktorí boli pred smrťou izolovaní od blízkych.
Bolo však treba zamerať pozornosť na živých. V Nemecku postcovidové liečenie po pobyte v nemocnici dávajú automaticky. U nás nie. Vraj ho ešte nikto nedostal. Dozvedela sa ešte počas vybavovania úmrtného listu od inej kamarátky opatrovateľky. Dokonca ani záchranná služba nevyrazí ku každému volajúcemu prípadu. Záťaž starostlivosti štát prenáša na rodinu a zdravotnú starostlivosť platenú z vlastných finančných možností. Dovidenia ústretový sociálny systém. Vitaj Amerika!
***
Búchanie a roj včiel
Viezla mamu na ďalšiu kontrolu a oproti nim sa vyrútil obrovský roj včiel. Na vylietavanie rôznych vtákov pred kapotou auta bola zvyknutá. Toto nové znamenie zatiaľ nedokázala dešifrovať.
– Už žiadne lieky! Musím sa z toho dostať sama. – rezolútne vyhlásila mama a dôrazne položila škatuľku antidepresív na stôl v psychiatrickej ambulancii. Jej úzkosť zo straty bola po niekoľkodňovom vracaní preč.
– Podľa fyziologickej reakcie na lieky má serotonínu, hormónu šťastia, dostatok. Stačí občas niečo na upokojenie. – vyjadril sa lekár.
Zastavili vo vidieckej garáži na prezutie letných pneumatík. Akurát dorazil včelár v skafandri.
– Včely k nám prileteli a usadili sa na vetve stromu. – vysvetľoval automechanik. Od mamy sa dozvedela, že keď niekto buchne na kov, roj včiel na čele s včelou kráľovnou sa blízko toho miesta usadí. V autoservise sa teraz búchalo ostošesť.
Včelár si odniesol vo vreci roj, mama unavená doma zaspala a ona sa uvoľnila. Jej cestou domov pred kapotou auta vyletela holubica a konečne nadobudla dojem, že najhoršia kríza je za nami. Mama prežije všetko. Nastal čas na film.
***
Všetky malé zázraky
„Keď nehovoríš pravdu o sebe, nedokážeš ju hovoriť ani o nikom inom.“
„Cítila som pocit viny, že začnem znova žiť. Že zabudnem na všetky tie okamihy, tie miesta. Naučil ma, že nemusíme vyliezť na horu, aby sme boli na vrchole sveta. Že aj tie najškaredšie miesta môžu byť najkrajšími, keď sa rozhliadneme a že je v pohode stratiť sa, keď nájdeme cestu späť. Že krása existuje tam, kde by sme ju čakali najmenej. Že aj temné časy majú svoje svetlé stránky. A keď nemajú, môžeme si ich vytvoriť sami. Skrývame v sebe totiž nekonečne mnoho možností.“
„Než zomriem, chcem zostať bdelá.“