V nadmorskej výške desať kilometrov mi vždy prichádzajú myšlienky s ľahkosťou motýľa jedna za druhou. Odlietam z mesta, kde sa sny menia v realitu. Odchádzam z Dubaja. Je nedeľa a pracovný týždeň trvajúci do štvrtku práve začal a ja cestujem späť na Slovensko. Za okienkom gýčovo zapadá slnko za obzor. Na obrazovke vedľajšieho sedadla predo mnou beží životopisný film o Freudovi. Letušky v lietadle sa medzi sebou bavia srbsky, s ostatnými anglicky. Ja vnútorne prekonávam jazykový handicap predrevolučnej generácie a čakám na prísun wines a Grilled herb Chicken. Cez slúchadlá do uší si púšťam album Red od Taylor Swift, dotykom si na monitore sedadla predo mnou nastavujem volume a obraz kamery pohľadu na zem. Keď letieť, tak jedine z Emirates (malá vsuvka pre reklamu).
Išlo vajce na vandrovku
„Ideš na miesto, kde si zanechala v minulom živote svoju energiu Zemi. Teraz si ju ideš vyzdvihnúť.“ Zreprodukovala mi informáciu od vyššieho Ja počas mojej masáže pred odletom duchovná Majka. Cítila som, že má pravdu, len rozum ma plietol svojimi logickými analýzami a rozprával čosi o drsnom komerčnom svete bez duše.
V Dubai Duty Free kupujem novozélandské biele Oyster Bay a vychádzam von z letiska, kde je príjemných dusných 30 stupňov Celzia. Prečítala som si návod na nájdenie Martininho bývania: „From Sheikh Zayed road take Safa Park exit, towards Hadiqa Eoad. …. light turn right and then turn left just before …. Take first right … and again right. Villa XXX.“ Vraj: „To dáš taxikárovi.“ Hm. „A nejaký názov ulice tam nemáte?“ „Nie.“ Pošli aspoň GPS súradnice. Zadala som ich do google a na moje zdesené prekvapenie na udanom mieste mapa zobrazuje len púšť, žiadne domy. Dávno neaktualizované fotografie, asi.
„Išlo vajce na vandrovku.“ spomenula som si na skeptickú vetu môjho manžela v „kvázi“ taxíku s igelitom potiahnutými sedačkami, ktorý ma vezie v noci podľa návodu ku kamarátke. Klaudia mi kedysi vysvetľovala, že igelit je tam preto, aby sa auto ľahšie predávalo s argumentáciou novosti. Benzín tu vraj stojí 0,13 euro. Všade stretávame veľké autá s hrubými plechmi. Štatisticky je tu každých 36 hodín autonehoda, ako sa dozvedám neskôr od rozhľadenej Simonetky. Je dobré mať silné auto. Zatiaľ však neriešim. Píšem cez mobilnú aplikáciu What app kamarátke a prichádzame na miesto určenia.
„GPS navigáciu používajú iba niekoľkí z vyskúšaných taxíkov. Z celkového počtu asi 20000 väčšina nepoužíva a adresu im treba vysvetľovať. Vyjde vás to lacnejšie.“ hovorí mi letuška Vlasta večer cestou v taxíku z jej prechodného bydliska v Milenium Tower do rezidentskej časti k Martine o tri dni neskôr. Bežná nástupná sadzba je 3 dubajské dirhamy, len z letiska 25 dirhamov, čo je asi 5 eur. Cudzinci tu nemôžu vlastniť nehnuteľnosti, iba si ich prenajímať, ale zato majú výhodu alkoholického preukazu na rozdiel od miestnych, na ten si môžu kupovať alkohol vo vyhradených miestach. V taške nesieme zopár fľašiek z jej baru dobre naladené po večeri v taliansko-japonskej reštaurácii na Dubaj Mall lemovanej mrakodrapmi Adress Hotel a Burj Khalifa s výhľadom na fontány v zálive pred staršou budovou Soukal Bahar.
Ženský svet v moslimskom
Platíme taxík a otvárame. Na drevenej stoličke za bránkou domu ma miernym a pokojným úklonom pozdraví duch staršieho muža. „U nás sú dvere vždy otvorené a za 15 rokov nás nikto nevykradol.“ hovorí Martina. Usmejem sa na „domového škriatka“ a pokračujeme do arabsko-amerického štýlového domu ženy s krehkou a obetavou dušou. V dubajskej spoločnosti skôr známej ako svojskej a sebavedomej ženy plávajúcej obratne medzi žralokmi.
Jej mladý modrooký blonďatý mužíček ako z reklamy na detské výrobky sa na mňa počas všetkých dní usmieva. A starostlivá, ochraňujúca, múdra a zrelá matka ako archetyp Kráľovien z Dvorných kariet malých arkán Tarotu mladému princovi vytvára šťastné ranné detstvo a zároveň mapu dospelého života. Teraz už drobec spí. V telke beží program s originál anglickými dialógmi a s arabskými titulkami, tak prechádzame do kuchyne, kde sa vždy odohráva to najdôležitejšie v živote aj podľa Matkina a nalievame si čistého vína do pohárov.
„Tým vašim (myslí mňa a jej sestru) pomáhaním len všetko komplikujete. Hnevá sa na oko. V Dubaji sa každý sústredí na svoj biznis, nestráca čas pičovinami.“ tvrdí odvážna Martina.
„Denne dochádzam do práce v Abu-dabí, čo je 140 km.“ hovorí jej sestra Janka. Samozrejme po krásnej viacprúdovej diaľnici bez výmoľov, nie ako tá naša medzi Bratislavou a Trnavou. Cena za benzín ju mesačne vyjde nejakých 50 euro. Pracuje vo francúzskej firme a šéfom jej je manžel Janett Jackson. Len dáva výpoveď. Mne to vychádza tak, že ľudia sú tu často dobre platené najnovšie jednorazové a jednoúčelové roboty a nie staršie, lacné a multifunkčné ruské opravovateľné modely robotov ako v rodnej vlasti na Slovensku.
„Životopis musí zaujať za pár sekúnd, pretože ich chodí do agentúry denne tisícky. Nie menovať pracovné pozície, ale zaujať tým, čo človek dokázal.“ vysvetľuje mi Simonetka, školiteľka, prezentátorka a koučka počas prechádzky po Global Village. „Teraz, keď zrušili víza, bude ich ešte viac.“ Rozpráva mi o krásach Jordánska a popíjame čaj Karak pri umelom vodnom kanáli na spôsob benátskeho pred indickým stánkom hneď vedľa francúzskeho a oproti marockému. Celý svet na jednom mieste.
„Veštenie je tu oficiálne zakázané.“ oboznámila ma moslimova manželka, konvertovaná kresťanka Marianna. „Bolo tu veľa podvodníkov s čiernou mágiou z Afriky. Vzali peniaze za odstránenie zlých duchov od poverčivých a odvtedy ich nikto nevidel. To, čo robíte vy, by sa tu dalo realizovať cez healing.“ Jedna žena pracujúca s energiami reiki získala job u šejka v Abú Dhabí. Lieči energiou iba jeho široko rozvetvenú rodinu.
Mladá generácia mužov sa žení s „inostrankami“, čo je hlavne ekonomická záležitosť. Arabky sú si vedomé svojej hodnoty a vychádzajú draho. Východoeurópanky po materiálnej stránke získavajú viac ako v rodnej krajine výmenou za poslušnosť a úctu k tamojším tradíciám. Veď ktorý bežný slovenský manžel môže svojej manželke zabezpečiť slúžku, prípadne aj šoféra, dovoliť jej, aby nepracovala a venovala sa iba výchove detí a domácnosti a súbežne platiť všetky rodinné výdavky v súvislosti so zdravím, vzdelávaním aj zábavou?
Svet odvážnych žien a ten dokonalý svet poslušných a zabezpečených žien v sterilných domácnostiach ako z reklám s postulátom: „Bez chlapa tu nič neznamenáš.“ a vierou: „Môj Mohamed je iný.“ vedľa seba. Rozdielne ženy, rozdielne svety a každá z nich žije svoju realitu v jednom meste.
Karma v túlavých topánkach
Dubaj je miesto, ktoré ukazuje ako sa veci dajú. Všetky starosti na Slovensku v sile uragánu v Dubaji možno precítiť ako závan vánku. Miesto, kde veci fungujú. Kde sa dá všetko. Kým máš job. V opačnom prípade nadobudnutú hmotu predávaš a odchádzaš s končiacimi vízami preč z krajiny. Dubaj je miesto bez minulosti. Rôznorodosť prítomných minulých udalostí v energoinformačnom poli európskych miest s bohatou históriou stráda. Minulosť sa na púšti ešte len tvorí. Do výšky babylonských veží. Dubaj je moderná rozprávka.
Ženy prichádzajúce v Dubaji ku mne po radu oznamujú najskôr telepaticky informáciu ako všade inde. Jemne ako vánok v dusnom lete. Na Slovensku ju do mňa na diaľku tepú ako do kameňa motorovou pílou. Predurčenie miesta v srdci Európy. Čistiť najväčšiu karmickú špinu a pustiť duše vypraté ako v Perwolle do sveta. Zatiaľ mi jedna šikovná kočka na Slovensku tepe do farby starého kredenca zo štyridsiatych rokov minulého storočia, aby som si ho po prílete našla zreštaurovaný v provensálskom štýle. Paralelne v čase rekonštrukcie mojej unavenej a zranenej duše. Pobyt v Dubaji mi gumuje časť minulej negatívnej emočnej skúsenosti.
V hlave mi znie Dont know why z albumu Come Away with Me od Norah Jones. Z doznievajúcimi spomienkami vybaľujem kufor. Veci na oblečenie som nechala Antonovi pre jeho chudobnú indickú rodinu, takže vyberám viac suvenírov ako oblečenia. V Dubaji som nechala turistické topánky, v ktorých som prešliapala Minsk a bieloruský vidiek, papučky na nosenie u rodičov na dedine, blúzku z poznávačky Pompejí a Vezuvu a tričko, ktoré som mala na sebe druhýkrát a odteraz by mi okrem výmenných večierkov pripomínalo smutne visiace v skrini – Dubaj.
„Vieš o tom, že s topánkami zanechávaš aj svoju karmu? Kto si obuje tvoje topánky, obúva si aj tvoju karmu v nich.“ Poučila ma učiteľka jogy. Viem a ponechávam osudu, či topánky a papuče skončia v koši, alebo na niečích nohách. Minulosť som vymenila za radosť pre blízkych a priateľov. Magnetky s príbehom zážitku, šáločky na espresso, turecké cukríky, indický kašmírový šál, tibetskú misu, čínsku masážnu akupresúru. Priniesla som si multi-kulti koncentrovaný Dubaj. Kávu popíjam zo šálky, na ktorej čítam Jumeirach beach. Piesok z pláže odovzdávam reštaurátorke a zisťujem, koľko zbytočností vlastne človek v živote rieši.
„Parfémované vody a koncentrované oleje, čo si mi dala zohnať, sú vraj staršie nedostupné produkty.“ oznámila som Klaudii. Jej syn je už školopovinný. Dlhá doba. Vôňa sa na komerčnom trhu od doby jej tehotenstva stráveného v Dubaji sa neudržala. Dostať ich kúpiť iba mimo Dubaja v Sharjah v Mega Mall.
***
Kamarátky – fyzioterapeutky, znechutené buzeráciou ohľadne zapisovania dochádzky v nemocnici mi posúvajú link personálnej agentúry, ktorá angažuje zdravotníkov aj do Spojených arabských emirátov. „Koncom júna sú skúšky z angličtiny. Stačí urobiť na 65%. Ideš s nami?“ Iná cica mi cez facebook píše, že má v Dubaji sesternicu aj s celou rodinou a či som sa s nimi stretla, lebo mala záujem o moje služby. Nie, nestretla. Ale, nič nie je stratené – možno nabudúce.
