Bol posledný deň pred novoluním. Hovorila mu satanský, podľa jednej ezotericky ladenej publikácie. Deň, kedy sa zhusťujú všetky udalosti posledného lunárneho mesiaca. Deň sa mračil a prskolilo. Sedela za stolom v obecnom úrade, kým jej kamarátka oproti vystavovala ďalšie z potvrdení, ktoré potrebovala na iný úrad a hovorila jej o tom, čo jej predpovedala známa veštica zo Štiavnických Baní.
– Dievčatá, dobre, že vás tu mám! – vbehla dnu jej mama a zároveň starostka obce – Ktorý text na Pamätnú a Ďakovnú tabuľu bude lepší?
Erika si prečítala texty a po chvíľke ukázala, ktorý sa jej pozdáva.
Žena s gurážou
Kým sa zhovárali o dare na opravu miestneho kultúrneho domu od, kedysi židovského chlapca, ktorého zachránila jej prateta Irena zo samoty pod lesom zvanom Na Helene, v čase druhej svetovej vojny, preletel jej hlavou príbeh, ktorý jej rozprávala jej mama.
„Tetka Irena mala 5 dcér, a keď ho mala schovávať, tak ho museli prezliecť za dievča, lebo o jedno dievča viac či menej, to si nikto nevšimne, a veru aj v tých časoch boli ľudia, ktorí udávali za peniaze. Tetka Irena stála na dvore s partizánmi. Prišli sa z lesa potužiť a napiť vody. Trochu dlhšie sa s nimi zdržala. Na samote, kde bolo stále veľa práce, nemala veľa príležitostí len tak trkotať a tiež sa, ako správna žena, potrebovala dozvedieť novinky. Vo vnútri za pecou sa schovával mladý nemecký zbeh, ktorému bolo riadne horúco, nielen zo sálajúcej pece, a po dvore sa s dievkami naháňal židovský chlapec s vrkočmi, prezlečený v dievčenských šatách. Pomohli mu, ako mohli a vedeli, a ten chlapec, keď sa dostal do Ameriky, tak im napísal pohľadnicu, že šťastne pricestoval, má sa dobre a podpísal sa „Vaša Anička“.
Po vojne ju vraj navštívil a spolu ich vyfotili do oblastných novín s názvom Socialistický Dnešok. Tetka Irena, sestra jej pradeda po praslici, mala teda riadnu „guráž“! Vytvorila na 14-hektárovom pozemku niečo, čomu by sme teraz povedali – ľudsky vľúdne multikulturálne prostredie bez predsudkov a dožila sa veku 99 rokov. A vtedajší zachránený chlapec má dnes, v roku 2024, tiež už matuzalemský vek.
– Už nie je veľa pamätníkov z toho obdobia. – povzdychla starostka, ktorá stále pátra po materiáloch, fotkách a historických záznamoch. – A neverila som tomu, kým naozaj tie peniaze neprišli na účet.
Podľa Erikiných inštrukcií starostka označila zmenu slovosledu v druhom texte a úradníčka zatiaľ zložila telefón.
Bomby na školách a geopatogénne zóny
– Tak je to pravda! Niekto telefonoval, že máme v škole bombu! Treba evakuovať budovu školy a odviesť deti.
– A kde ich teraz dáme? Keď sa kulturák renovuje? Ten psychopat by si zaslúžil… – nedopovedala od rozhorčenia starostka a hneď promtne rozhodla. – Pôjdu do svadobnej siene!
Kamarátku-úradníčku zatiaľ zaujímalo, že ako o bombe na škole vedela jej kamarátka skôr, ako jej zatelefonoval úradným spôsobom kamarát policajt, tak četovala na sociálnej sieti a odrazu sa rozosmiala.
– Napísala mi, ževraj či ten psychopat nemohol telefonovať včera, keď bolo pekné počasie a nie dnes, keď prší. – a poberala sa vyzdvihnúť svoje deti v základnej škole vo väčšom okresnom meste vedľajšieho kraja. Tiež kvôli telefonátu o bombe na škole.
– No, máte tu dnes veselo. Poberiem sa. – vzala Erika orazený vytlačený dokument – Ešte skôr, kým to tu na cestách bude vyzerať ako v hlavnom meste, keď si všetci rodičia pôjdu naraz pre 100 detí. Dedina totiž ležala uprostred troch okresných miest, kde zväčša pracovali.
Zastavila sa ešte na pošte pre splnomocnenie pre mamu, aby cestou domov – do menšieho okresného mesta, doniesla pollitrovú fľašu domáceho páleného prútikárovi z dediny za kopcom, vzdialenej vzdušnou čiarou 6 kilometrov. Včera v lunárny deň Zeme jej označil vodné prúdy na pozemku, kde možno vŕtať studňu a potešil ju, že projekt domu bol vyhotovený podľa jej intuitívnych vnuknutí tak, že žiadna z geopatogénnych zón na základovej platni nezasahuje, ale obchádza miesta na prácu, relax a spánok.
Vybavila zopár telefonátov, napísala meninovú gratuláciu Monike, narodeninovú gratuláciu sesternicinmu synovi s odkazom od jeho uja Peťa zo spirituálnej sféry pre neho, pozrela sa na kopu neožehleného prádla a vypla sa do oddychového režimu. V lunárnom kalendári na zajtrajšie novolunie v Býkovi svietil sviatočný nápis Deň víťazstva nad fašizmom. Aké príznačné pre naladenie dňa.
Kultúrny zážitok a pietna spomienka
S vyhliadkou na podvečernú výstavu autorských fotografií klubu amatérskych fotografov uvažovala, že sa prezlečie do gala, ale napokon zostala v čiernom. Jedna dávna kamarátka, už babička, sa síce zotavovala po operácii, ale vernisáž si predsa nenechá újsť, keď vystavuje svoje diela. S druhou kamarátkou-jogínkou, o pár mesiacov trojnásobnou babičkou, čo akurát sadila priesady paradajok v záhradke a plela, cez mobil už len organizačne doladili detaily vzácneho stretnutia po rokoch. Spomenula si na ich spoločnú fotku z rockového koncertu v krajskom meste spred šiestich rokov. Zo štyroch kamarátok zostali iba ony tri. Posledná sa stihla už transformovať do vyšších dimenzií. Ďalšia staro-nová kamarátka, krásna a elegantná babička, sa k nim pridá na výstave.
Výstava žiarila nádherou foto-momentov. Kamarátka sa cítila poctená, že sme prišli podporiť jej tvorbu. Po spoločensky príjemnej konverzácii Erika prešla k umeleckým dielam iných autorov a odrazu zastala pred fotkami talentovanej mladej umelkyne a dvornej fotografky s vyznačeným rokom úmrtia. Poznala ju, aj jej absolútne prijatie osudu s vedomím skorého odchodu z tohto sveta. Erike sa sprítomnil intenzívny pocit z konca januára. Triedila vtedy archív fotografií a grafík v notebooku. Otvorila reklamu na anjelský seminár spred 13-tich rokov. Zasvietil jej do očí nadpozemsky krásnymi farbami, aké dokáže zachytiť a zniesť do grafického stvárnenia len krásna duša čistej bytosti prijímajúcej nadpozemské inšpirácie. Svetlo jej pohladilo srdce a ona v okamihu stíchla v láske a splynutí s celkom. Prepojili sa vtedy v posledných chvíľach jej života tu na Zemi, aj teraz. Na sociálnej sieti si s označením dňa pohrebu vtedy prečítala aj jej slová: „Žila som veselo, rada a krásne.“ Výstava sa stala zároveň pietnou spomienkou.
Každý má tú svoju sviečku života pripravenú, ktorá zhasne, keď vyhorí. S vďačnosťou prijímam a púšťam.
