Kráčala neisto po známych miestach. Naposledy priestory gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice navštívila takmer pred 25-timi rokmi. Viedli ju vtedy urýchlene na výškrab prevádzaný za plného vedomia. Miniinterupcia pod narkózou sa totiž nepodarila a ona už dva týždne krvácala. Lekárka s vydeseným pohľadom zaúkolovala personál. Sestrička sa do nej počas prezliekania do bielej nemocničnej košele v malej miestnosti navážala. Negatívne hodnotila jej rozhodnutie vzdať sa dieťaťa. Pýtala sa, či si uvedomuje, že si nezodpovedným správaním môže privodiť neplodnosť. Takmer na ňu kričala.
– „Viem. Chodím na zdravotnú, – krátko a ticho odvetila ona. – …a nebývam doma.“ dodala po odmlke počas prehĺtania sĺz na vysvetlenie.
Vtedy bola študentkou maturitného ročníka strednej zdravotníckej školy. U rodičov nebývala po búrlivom odchode za frajerom. Len vďaka neformálnej dohode medzi riaditeľkou školy a jej mamou s prísľubom, že nevyrobí ďalší problém a dokončí školu, sa nemusela za asistencie príslušníkov verejnej bezpečnosti vrátiť domov k rodičom. Na jednej strane jej mama v zlosti síce povedala, aby ju vyhodili zo školy, aby zakúsila, aké to je pretĺkať sa životom iba so základným vzdelaním. Na druhej strane, na túto školu ju prijali po intervencii príbuzného z Ministerstva bez úplatku. Nedokončiť ju by bolo prehrou a sklamaním pre mnohých zainteresovaných v blízkej aj vzdialenej rodine. Frajer sa tiež zaručil pred riaditeľkou, že školu dokončí a netreba ju vyhadzovať v poslednom ročníku. Nikto nechcel opletačky pre bláznivú zamilovanosť pubertiačky. To všetko zavážilo, že ju ešte policajné orgány neodviedli násilím k rodičom. Mali na to vtedy podľa platnej legislatívy právo. Vlastne teraz už mala pár dní po 18-tke, tak už ani nie. Preto sa aj rozhodla pre prerušenie. Už bola na papieri dospelá. Vízia nepripustenia k praktickým maturitám pre tehotenstvo a výchova dieťaťa ňou dieťaťom s nedokončeným stredoškolským vzdelaním s frajerom pred výkonom povinnej základnej vojenskej služby a návrat s hanbou k rodičom jej pripadala z hľadiska prísľubov a čerstvo dospelej osemnástky neprípustná. Veľakrát odvtedy si prehrávala v hlave, čo by bolo keby sa rozhodla inak.
Teraz sedela na chodbe pred gynekologicko-pôrodníckym oddelením nemocnice a čakala na mamu po operácii.
– „Ide to tu ako na bežiacom páse. Samé mladé baby.“ utešovala sa mama po strate všetkých ženských orgánov a ženstva vo fyzickej rovine.
Ona zavolala bývalej spolužiačke, ktorá zostala, na rozdiel od nej, vo výkone zdravotníckej profesie.
– „Výsledky testov prídu z Bratislavy popoludní. Vravela som doktorovi nech sa dá záležať. Neboj.“ upokojovala ju.
***
Obe s mamou vedeli na základe lekárskych vyšetrení, že karcinóm je zhubný, ale nepoznali rozsah metastáz. Pred očami sa jej objavila situácia, keď sa o jej závažnom ochorení dozvedela. Hádali sa práve s manželom ohľadne výsadby pred domom. Naznačila svoju predstavu a on s hnevom vzdychol nad jej požiadavkou. Do toho zazvonil mobil s mamou na druhom konci.
– „Je to maligné. Šikujú ma hneď na operáciu.“ zaznelo v telefóne.
Tisíckrát si prehrávala podobné situácie a ako v nich bude silná. Aj teraz sa zdalo, že je. Pri tom sa oddelila sama od seba a pozorovala s odstupom duše svoje strohé a chladné reakcie tela. Dohodli si s mamou technicko-organizačné záležitosti a položila. Manžel pokračoval v načatom rozhovore. Rozhorčoval sa nad jej výmyslami. Poukazoval ako nedoceňuje jeho prácu. Chvíľu ho počúvala a odrazu sa oddelená časť spojila s tou chladnokrvnou.
– „Je mi jedno, či tam dáš tu skurvenú trávu alebo čo! Sú mi ukradnuté aj tvoje komplexy! Riešiš pičoviny! Mama má rakovinu!“ použila silnejší tromf a odišla.
Túžila byť sama. Len sa nerozplakať. Premietla si príbehy zopár vrstovníkov aj z radov klientov z praxe sociálneho poradenstva. Vnímala v inom svetle ako ťažko zvládali chorobu a stratu svojich rodičov. Ako sa podaktorí s nimi nestihli rozlúčiť a teraz sú pravidelnými návštevníkmi psychoterapeutov alebo psychiatrov. Áno, ľutovala sa a netušila, čo bude. Čo bude s ňou, s jej manželským vzťahom, s imobilným otcom, ktorého treba prebaľovať ako dieťa, čo bude s mamou. Minulé krivdy, hnevy a dvadsať rokov odlúčenia od mamy zmizli. Netušila ako ustáť túto situáciu. Prepočula manželove ospravedlnenie a vyvŕšila si na ňom vnútorné napätie. Aspoň nejaká úľava. Môže konať.
***
Vždy ju považovali za divnú. Čiernu ovcu rodiny s hlavou v oblakoch. V súlade so svojou filozofiou sa rozhodla ísť zrušiť karmu. Príčinu, ktorá spustila terajšie dôsledky u mamy. A vtedy prvýkrát z maminých očí vyčítala, že jej verí. Mama potrebovala vieru, aby operácia dopadla úspešne a ona, jej dcéra, bola nositeľkou nádeje. Viera mamy v schopnosti a znalosti svojej dcéry jej dodala silu.
– „Len mi povedzte, či je možné jej stav riešiť, alebo je životná cesta už uzatvorená.“ zadala zákazku chalanovi s mimozmyslovými schopnosťami a počkala si na odpoveď.
Keď sa vrátila k rodičom pár dní pred operačným zákrokom, rýchlo na nej spoznali dobrú správu. Smiali sa a verili. Otcovi ani nemusela nič hovoriť. Vedel to. Nevedome. Tešil sa, smial a nevedel prestať.
***
– „Ide to tu veľmi rýchlo. Rozhovorila sa jej bývalá spolužiačka, laborantka na histológii. Niekedy to tu ide totiž tak rýchlo, že pacienti umierajú skôr ako prídu výsledky laboratórnych vyšetrení. My vieme už pri orientačnom výsledku, keď pozrieme tkanivo, v akom je rakovina štádiu. Len musíme čakať. Všetko ide cez Bratislavu. Som rada, že v tvojom prípade som ti mohla odovzdať dobrú správu.“ usmiala sa. „Pozrel aj všetky kanáliky. Je to čisté.“ ubezpečila ju.
Mame odovzdala ďalšiu šťastnú zvesť hmatateľne a exaktne potvrdenú a opustila priestory nemocnice. Snáď na dlho a odišla riešiť vlastnú karmu spojenú s nenaplneným materstvom v prvom prípade.
„Plne si odpúšťam moje rozhodnutie vzdať sa dieťaťa, lebo v tom čase a situácii som inej možnosti nevidela. Ruším všetky výčitky a ľútosť a plne sa od týchto pocitov oslobodzujem. Prijímam sa, milujem sa, odpúšťam si a ďakujem že som.“
